Basnicky.sk

Kde je to miesto, kde zem leží nedotknutá tisíce rokov,
kam unavené duše chodia naveky spať,
kde sa tiene pomaly blížia cez bielu hmlu
a zlatý kotúč slnka bojí sa vychádzať?

Studený mesiac preniká tou večnou tmou,
polnoc tu bude navždy vládnuť,
hviezdy hladia vrcholky strieborných stromov
a plameň spomienok sem chodí vyhasnúť.

Kde je ten domov kvetov zimy čo ticho šepkajú,
čierne ruže kvitnú pod mrazivými perami kráľovnej snehu.
Vietor tu odmietol fúkať a vločky jemne padajú,
zakryjú radosť, prinesú pokoj a ľahučkú nehu...

Kde je ten koniec cesty obrovských havranov,
kam sa vytratí tá zloba z ich očí
a smútok čo schovávajú pod párom krídel,
každý záblesk svetla znova znivočí?

Hľadá sa miesto, kde hriechy sa odpúšťajú,
kde nedá sa už viac odbočiť zo správneho smeru,
kde zo skleneného pohľadu do zrkadla slzy sa spúšťajú,
keď uvidíš v sebe chamtivosť, zlo a neveru...

Je to miesto posmrtné, sídlo beznádeje a strachu,
prázdnota je okolo, vznáša sa oblak duchov a pomaly letí.
Chlad a bolesť dávno mŕtvych pohlcujú smiech ležiaci v prachu...Čas tu zastal...
Nič nemá moc, tu, v záhrade smrti...